Únor 2009

Koncertovanie či stresovanie.

21. února 2009 v 18:28 | Girl in the box |  My privacy is raked
Ráno som sa zobudila s pocitom, že mi cez noc niekto napichal milión nožikov do hrdla a poriadne ich tam pomačkal. Potom to prešlo. Teraz som už ako rybyčka. Už to je len jeden nožik. Nožik - smiešne slovo. Môj padre dnes oslavuje narodky okrúhle polovicu zo stovky tak sa celý deň iba napchávam. Striedam to: obed, koláč, chlebiček, slané, koláč, chlebiček, koláč. Rôznorodé občerstvenie. Bola aj pálenčis, ale iba decentne. Však na zdravie, nie? S bratrancami sranda bola, posmiali sme sa, pokecali a teraz sa už niekde vonku flákajú. Z obývačky sa ešte stále ozývajú pripité hlasy oslávenca a jeho čaty. Je iba šesť, som zvedavá dokedy to ešte potrvá. Určite dlho. Je mi trocha zima ale zvládam to. Určite ste všetci napätí ako bolo na včerajšom koncerte. Dalo sa. Prečo iba dalo, keď som očakávala poriadnu šupu na debut koncertového obdobia v tomto roku? Vysvetlím. Dávam si pogo,pogo, idem ku pódiu, že si odfotím kapelu, držím v ruke telefón a zrazu je preč. Šahám do vrecka, do nohavíc, do tašky nikde nič. Tak som si to namierila ku pánom zvukárom (ako mi poradila A.) so sťažnosťou straty telefónu. Páni zvukári boli strašne milí, jeden bradatý a druhý mal umelé zuby. Viete tie také čo stoja tridsaťtisíc a doktori vám ich nasunú na staré. Tak som sa posťažovala a ten s umelými zubami hneď schytol mikrofón, že: "Jedna pekná slečna tu stratila telefón Nokiu.. " (číslo mi maximálne vypadlo). Zatiaľ Hotentoti hrali špliechajúcu garnižu, mosty, pravú tvár a čo ja viem čo. Mám okno. Stres mi zablokoval všetky funkcie. Všade bolo pogo, pogo a ja medzi to s hlavou sklonenou a hľadajúcou. Došla som ku pódiu, dotkla som sa stojana od mikrofónu - chcela som silou mocou povedať haló všetci stratila som telefón povinne hľadať !!! Opäť som došla k pánom zvukárom, či sa niečo nenašlo, ževraj nie, ale že našla sa kamera či ju nechcem. Odmietla som pochopiteľne. Koncert skončil, začali púšťať takú podivnú pesničku, ktorú púšťaju na konci každého koncertu..takú akoby z iného storočia z nejakého bálu, ale neskutočne sa mi páči. Tak sa tam začali všetci "bálovať". Ja - zmorená osudom som šla naposledy na výhliadku do okolia pódia, či niečo nenájdem. A zrazu sa ma pýta ujo z pódia neviem možno aj bol z kapely (sústredila som sa iba na jeho chrup v ktorom chýbalo zopár zubov, bože ja povrchná krava!), že: "Čo si taká smutná?" A ja, že som stratila telefón. A on, že či nie náhodou nejaký červený, nech idem ku pánmi zvukármi. Vtedy vo mne vzkrsla iskrička nádeje. Došla som za zvukármi a bol tam! Od šťastia, že na mňa rodičia doma nezpáchajú atentát som začala skákať a výskať a tlieskať..proste mi úplne preplo. Vyobímala som oboch zvukárov (podotýkam niekoľko krát), oni ma zavolali na dnešný koncert do Svidnika a šla som preč. Toľko dlhoočakávaný koncert HT. Zmenil sa na kĺbko stresu. A teraz ako bonus pridávam fotky, čo som nafotila, rekordné množstvo: dva kusy. Pozorné očko hneď spozná, že ide o HT.

Sveto.


Svetov rozkrok.

Mylne som dúfala, že vo mne drieme duša poéta. Nie.. je to duša fotografa! Zajtra chata. Adios amigos!

Za"relaxujme" si

19. února 2009 v 14:51 | Girl in the box |  My privacy is raked
Nehovorí vám niečo Mama kúp mi booster? Mne to v jednom kuse chodí po rozume. Viem, že je to jedna internetová stránka..ale nieje to aj pesnička? Zvláštne.
Dnes som mala "relaxačný" domáci deň. Pôvodne mal byť relaxačný bez tých úvodzoviek, ale po vete: "Choď utierať prach, lebo ťa pošlem aspoň na dve hodiny do školy, cha-cha-cha," som zobrala svoje saky paky a šla som pratať. Mala som menšie technické problémy, pretože keď som prášila handru vypadla mi cez okno na prvé poschodie na parapetu. Tak som šla von, že ju sundám dole, no nedotiahla som. Neskôr ju vietok odfúkol dole na zem, no to som sa už pokamarátila s novou handrou. A taktiež nieje relaxačný z toho dôvodu, že od rána, keď som vstala (toť o pol 10) ma bolí hrdlo. Postupom času sa k nemu pridala aj hlava. To je kombinácia, z ktorej plynie chrípka. Ale ja sa ňou nedám zdolať teraz, keď idú prázdniny, zajtrajší koncert a nedeľnajšia chata! Dnes mám ešte výtvarnú - ďalší rušivý element v mojom "relaxačnom" dni. Od pol piatej do trištvrte na sedem. Mala by som si najať súkromného maséra, pretože už po hodine strávenej nad výkresom sa cítim ako Quasimodo. Náročné.
Včera som bola v kine na toho Béndžiho (pre nezainteresovaných hovorím o Benjaminovi Buttonovi). Mám z neho zmiešané pocity. Na jednej strane je skutočnosť,že je dobrý, dokáže zaujať, na strane druhej je jeho dĺžka takmer tri hodiny. Na sedadle som sa skrúcala ako keď kobra začuje píšťalku. Nemala som kam poskladať nohy.
Vážne sa mi dnes nechce ísť na výtvarku. Počula som, že vonku je mínus milión. Taká zima. Blbé. Hlavná vec, že slnko svieti jak šalené, ale niežeby oteplilo túto chladnú zem! Prebúdza sa vo mne duša poéta? Pokračovanie nabudúce.

Znovuzrodenie?

17. února 2009 v 19:04 | Girl in the box |  My privacy is raked
Dostala som inšpiráciu opäť písať. Prišla od jednej známej, slečny V, ktorú si určite očekujte v obľúbených stránkách. O tri dni je koncert HT, o päť dní je chata a o desať dní mám narodeniny. (Poznámka autora z dňa 18.2 - ej čo to trepem, že za desať dní.. však za dvanásť! Mala by som sa naučiť rátať). Budem si môcť kupovať cigarety a alkohol v mene zákona a už v živote nedostanem pokutu typu "pitie mladistvých." Taktiež môžem voliť, čo mi nieje moc blízke, takže predpokladám, že v tomto prípade sa budem držať v úzadí. To sú mi výhody.

Sme iba národ hotentótov,
pobrežie kocoviny, kocoviny,
biele miesto na mape sveta,
čierna diera Európy.

Práve som ukončila snahu vzdelávať sa v oblasti fyziky. Proste príklady so stacionárneho a nestacionárneho magnetizmu si nezískali moje srdce. Koho by aj. Takže som zatvorila zošit a hneď som si to namierila sem. Občas mávam také výkivy kedy mám neskutočnú chuť písať. Neviem, či je to práve teraz, ale dajme tomu, že hej. Dnes, keď som sa všemožne snažila obísť učenie, som na deviantarte narazila na nových umelcov. Napríklad taký Emreturhal, či Muratsuyur, ktorí majú fakt perfektné galérie. Zajtra idem do kina na Podivuhodný prípad Benjamina Buttona. V kine som nebola ani nepamätám (keď nerátam sobotu, kedy ma na dve premietania prepašoval nemenovaný mužský, ktorý v kine pracuje). Teším sa, ževraj dobrý film, ale trocha dlhý.. iba tri hodiny-to zmáknem.
Neviem či brat zase nepredal nejaké moje knihy do antikvariátu. Už to nestíham sledovať. Feťák. Tie reklamy tu ma rozčulujú. Moja múza upadá. Vuáááá..