Koncertovanie či stresovanie.

21. února 2009 v 18:28 | Girl in the box |  My privacy is raked
Ráno som sa zobudila s pocitom, že mi cez noc niekto napichal milión nožikov do hrdla a poriadne ich tam pomačkal. Potom to prešlo. Teraz som už ako rybyčka. Už to je len jeden nožik. Nožik - smiešne slovo. Môj padre dnes oslavuje narodky okrúhle polovicu zo stovky tak sa celý deň iba napchávam. Striedam to: obed, koláč, chlebiček, slané, koláč, chlebiček, koláč. Rôznorodé občerstvenie. Bola aj pálenčis, ale iba decentne. Však na zdravie, nie? S bratrancami sranda bola, posmiali sme sa, pokecali a teraz sa už niekde vonku flákajú. Z obývačky sa ešte stále ozývajú pripité hlasy oslávenca a jeho čaty. Je iba šesť, som zvedavá dokedy to ešte potrvá. Určite dlho. Je mi trocha zima ale zvládam to. Určite ste všetci napätí ako bolo na včerajšom koncerte. Dalo sa. Prečo iba dalo, keď som očakávala poriadnu šupu na debut koncertového obdobia v tomto roku? Vysvetlím. Dávam si pogo,pogo, idem ku pódiu, že si odfotím kapelu, držím v ruke telefón a zrazu je preč. Šahám do vrecka, do nohavíc, do tašky nikde nič. Tak som si to namierila ku pánom zvukárom (ako mi poradila A.) so sťažnosťou straty telefónu. Páni zvukári boli strašne milí, jeden bradatý a druhý mal umelé zuby. Viete tie také čo stoja tridsaťtisíc a doktori vám ich nasunú na staré. Tak som sa posťažovala a ten s umelými zubami hneď schytol mikrofón, že: "Jedna pekná slečna tu stratila telefón Nokiu.. " (číslo mi maximálne vypadlo). Zatiaľ Hotentoti hrali špliechajúcu garnižu, mosty, pravú tvár a čo ja viem čo. Mám okno. Stres mi zablokoval všetky funkcie. Všade bolo pogo, pogo a ja medzi to s hlavou sklonenou a hľadajúcou. Došla som ku pódiu, dotkla som sa stojana od mikrofónu - chcela som silou mocou povedať haló všetci stratila som telefón povinne hľadať !!! Opäť som došla k pánom zvukárom, či sa niečo nenašlo, ževraj nie, ale že našla sa kamera či ju nechcem. Odmietla som pochopiteľne. Koncert skončil, začali púšťať takú podivnú pesničku, ktorú púšťaju na konci každého koncertu..takú akoby z iného storočia z nejakého bálu, ale neskutočne sa mi páči. Tak sa tam začali všetci "bálovať". Ja - zmorená osudom som šla naposledy na výhliadku do okolia pódia, či niečo nenájdem. A zrazu sa ma pýta ujo z pódia neviem možno aj bol z kapely (sústredila som sa iba na jeho chrup v ktorom chýbalo zopár zubov, bože ja povrchná krava!), že: "Čo si taká smutná?" A ja, že som stratila telefón. A on, že či nie náhodou nejaký červený, nech idem ku pánmi zvukármi. Vtedy vo mne vzkrsla iskrička nádeje. Došla som za zvukármi a bol tam! Od šťastia, že na mňa rodičia doma nezpáchajú atentát som začala skákať a výskať a tlieskať..proste mi úplne preplo. Vyobímala som oboch zvukárov (podotýkam niekoľko krát), oni ma zavolali na dnešný koncert do Svidnika a šla som preč. Toľko dlhoočakávaný koncert HT. Zmenil sa na kĺbko stresu. A teraz ako bonus pridávam fotky, čo som nafotila, rekordné množstvo: dva kusy. Pozorné očko hneď spozná, že ide o HT.

Sveto.


Svetov rozkrok.

Mylne som dúfala, že vo mne drieme duša poéta. Nie.. je to duša fotografa! Zajtra chata. Adios amigos!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 *LadyBird* *LadyBird* | Web | 21. února 2009 v 19:22 | Reagovat

Som rada, že niekto vie o akej knižke hovorim :)

2 *LadyBird* *LadyBird* | Web | 21. února 2009 v 19:23 | Reagovat

a uži si chatu :) a čo sa týka bolesť hrdla je mooc neprijemna a s tymi nožikmi si to super popisala

3 Erika Erika | Web | 23. února 2009 v 18:15 | Reagovat

ejha :D aj ja by som chytala asik stresy ze mi chyba mobil :D

ale tak napokon vsetko dobre dopadlo, akurat ze to HT-cko si si neuzila moc, ale tak bude nabuduce isto ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama